Ženský hlas znel stále jasnejšie. Viedol ma ako svetlo cez tunel desivých výjavov, až zostal úplne sám. Čistý a zreteľný. Patril doktorke, ktorá ma privítala naspäť v realite.
„Ako sa voláte?“ spýtala sa ma znova.
„Volám sa…,“ uprostred odpovede som sa zasekol. Zásuvka, ktorú som vo svojej hlave automaticky otvoril, bola prázdna. A nie len tá. Postupne som prehľadal všetky ostatné. Nevedel som o sebe vôbec nič.
Prebral som sa v Žilinskej nemocnici. Ako mi lekárka vysvetlila, našli ma na Mariánskom námestí bez dokladov, bez telefónu, ale zato s ťažkým otrasom mozgu. Pri sebe som mal iba ruksak a vo vrecku zložený kúsok papiera…

Informácie o hre